Aspoň trochu, pretože nie je asi v silách a možnostiach človeka prejsť každý úsek, cestu a miesto krajiny, aj keď rozdelenú na menšie úseky.
Počasie má byť dnes excelentné a ako sa ukázalo, tak aj bolo. Opäť hlásia na toto ročné obdobie extrémne teploty, okolo 16 stupňov Celzia. Ráno vstávam v obligátny čas a na zastávke ma dojíma hneď úvodná epizóda, kedy takmer sám seba vyautujem z hry. Som totiž v presvedčení, že od dnešného dňa už potrebujem do autobusu respirátor FFP2. Rozbalím ho ale až na zastávke, kde zistím, že šnúročka na ucho nie je uchytená a respirátor je zle vyrobený. Som ale šikovníček a tak vyťahujem svoj nôž, že spravím dierku do respirátora, šnúrku zauzlím a ideme ďalej. Tí, ktorí ma poznáte, viete, že som známy svojou manuálnou zručnosťou, preto vás neprekvapí, že som sa pri tomto úkone fajne porezal. Našťastie nosím so sebou na cestu vždy lekárničku a tak prst rýchlo lepím leukoplastom. Takmer však kvôli tomu nestihnem autobus, ktorý akurát príde a nastupujem do neho naozaj v poslednej chvíli. Macher. Respirátor bol povinný - ale až o päť dní.
V Matiašovciach i po ceste čulý ruch. Veľa ľudí ide do práce, takisto veľa detí do školy. Až mi je to divnô. Dlho sa nezdržiavam, rýchlo nájdem cestu od kostola smerom hore, tentoraz na ľavú stranu kopcov. Hneď ako na cestu nastúpim, mi je jasné, že orientácia bude jednoduchá a cesta ma privedie tam, kam sa chcem dostať. Žiadna improvizácia, ako naposledy.
Hneď ako vyleziem hore, privíta ma úžasný výhľad. Vidím hrebeň pred sebou, kde som chodil minule, vzadu impozantné Tri Koruny. Spišská Magura sa nádherne vlní. Slnko začína piecť, dnes bude nádherný deň. Svojou prítomnosťou vyrušujem z lesa stádo piatich srniek a tak konečne stretávam nejakú zver v tejto lokalite. To čo ony prebehli za tri minúty, mne následne trvalo prejsť cca desať minút. Smerujem totiž ďalej vyššie na hrebeň, kde vidím cestu, po ktorej chcem ísť do Spišskej Starej Vsi (SSV).
Hore prichádzam ku turistickému prístrešku, prekvapuje ma tu, ale padne dobre. Môžem spustiť fotoošiaľ. Vedie tadiaľ značený cyklochodník z Poľska. Nadšenci takisto vyrobili svojpomocne rázcestník, pekný, drevený, žiadny kovový luxus KST. Opäť vidím za hradbou lesa Tatry - je ich snáď vidno z každého miesta v okrese. Nestretávam tu žiadneho človeka, čo mi len vyhovuje.
Ďalej už len v kľude kráčam po hrebeni kopcov. Míňam lesných robotníkov, čo zvážajú drevo. Snehu už niet. Ak ešte nasneží, s najväčšou pravdepodobnosťou sa už neudrží. Zem je už vyhriata a vlní sa od nej vyhriaty vzduch. Veľká pohoda sa nesie týmto krajom.
Prichádzam nad SSV, kde započnem konzumáciu raňajok. Neďaleko odo mňa je drevený maľovaný kríž, postavený miestnemu rodákovi (farárovi?), pri príležitosti procesu jeho beatifikácie. Keďže som pomaly na konci cesty, trávim tu hodnú chvíľu. Oddychujem, čerpám silu zo Slnka. Snažím sa nemyslieť na nič vážne, preto sa zamýšľam nad ďalšou budúcou cestou. Tuto pri meste už je pomerne veľa národa, čo je vlastne dobre. Pobyt v prírode je blahodárny. Vedia to aj deti zo školského výletu, čo mi idú oproti. Úžasné sledovať ako si to užívajú. Pre mňa už ale nastáva čas odchodu.
Jedna vec sa mi na Zamagurí páči a pozorujem ju už dlhšie, aj pri cestovaní autobusom. Ľudia z tohto kraja sa navzájom poznajú skrz dedinami, držia spolu a vôbec celé to má taký dedinský, lokálny charakter, ktorý už aj napríklad v Kežmarku trochu chýba. V autobuse sa tak dozvieš, že Paľo o paličke zase ide do KK, malý chlapec, ktorý práve nastúpil je vnukom spolužiaka šoféra autobusu a že Darinka žije so svojim bratrancom. Hej a pani čo sedí za mnou práve zabudla tašku s nákupom na zastávke a musí preto hneď vystúpiť na rázcestí do Jezerska. A všetci spolu takto ideme busom, akoby sa nás to všetkých týkalo.
Na budúce už teda kroky povedú inam. Iba o dúm a dolinu dál, ale o to viac sa teším, čo uvidím a zažijem tam...
Výlet sa uskutočnil v stredu 03. marca 2021.
