Matiašovce II. : ponad Zálesie

Autor: Lukáš Majerčák | 16.3.2021 o 15:09 | (upravené 16.3.2021 o 20:45) Karma článku: 3,03 | Prečítané:  115x

O tomto výlete sa dá na úvod povedať asi len toľko, že pokračujem tam, kde som naposledy skončil. Aj keď nie tak úplne. Tentoraz ma to ťahá ale na druhú stranu od pomyselného štartu v obci Matiašovce, do hlbších končín lesa.

Ráno prebieha cesta presne tak, ako aj naposledy. S tým, že opäť zaspávam v autobuse - budím sa ale už v Reľove, čiže nenechávam nič na náhodu ! Na mieste sme o 15 minút skôr ako naposledy, zvonica stále stojí, fajčím na zastávke (nikomu to nehovorte). V dedine je trochu väčší ruch, koniec koncov, nie je nedeľa.

    Idem na známe miesto z minula - vrchol kopcov, vypínajúcich sa nad dedinou. Odtiaľ som sa rozhodol, že vyrazím na druhú, západnú stranu chotára. Po ceste sa už teším na niekoľkohodinový pobyt na vzduchu bez rúška. Pandemické opatrenia nevnímam negatívne, dodržujem ich, ale rúško ma niekedy neskutočne ubíja. 

Hore všetko po starom, robím si tam prvý tábor, akurát snehová pláň z januára tam už nie je. Dalo sa to čakať, aj všade inde sneh schádza a vítajú ma trávnaté lúky na okolí. Tento stav je ale "hodně zvláštní", nakoľko máme len koniec februára. Čo bude v marci ? Badať však, že snehu bolo dosť - pred cca dvomi týždňami pomerne hojne snežilo. 

Na tento vrchol prichádzam akurát počas končiacej sa inverzie. V diaľke vidím Spišskú Starú Ves zahalenú do oparu. Pieniny sú známe svojimi malebnými inverziami. Jasné, že aj v Tatrách sú inverzie každý druhý deň, tu sú ale domaľované tvarom krajiny do dokonalosti. Podľa mňa.

 No a keď prišiel čas ukončiť kochanie sa a vyraziť, musel som sa rozhodnúť, že čo vlastne. Plán totiž nebol takmer žiadny, mal som iba hrubý náčrt cesty cez miesta, ktoré nie sú pomenované v mape, žiadne značené cesty, žiadne orientačné body, nič. A keďže to bolo prostredie, kde som sa mal pohybovať po prvý krát, rozhodol som sa celkom logicky : dám to na úplný freestyle. Skúsim len nasledovať intuíciu, budem hľadať cesty, čítať krajinu a hádam sa dostanem zase späť na zastávku. Popritom, určite chcem nájsť nejaké výhľady. Éto vsjo. Tak som išiel v mene Božom, za nosom.

Cesta tentokrát viedla väčšinou lesom. V dolinkách a na lúkach v tieni bolo ešte hodne snehu. Miestami ľutujem, že som si nebral snežnice, ale dalo sa to zvládnuť, moje chodidlá nie sú úplne z tých najmenších. Pri jednom trmácaní hore briežkom zažívam niečo šokantné - z brašny na boku mi vypadol fotoaparát, vôbec som to nepostrehol. Zistím to samozrejme až hore a tak sa vraciam zase po svojich stopách dolu briežkom, asi tak 15 metrov, aby som svoju fotografickú šunku našiel zachytenú o konárik. Fajne. 

Prechádzam ďalej lesom, zdá sa, že idem dobre, niekde smerom k dedinke Zálesie. Smer len odhadujem, miestami sa brodím snehom, inde je cestička už schodná aj detským kočiarom. Celou cestou vidím stopy alebo bobky zveri, žiadnu ale opäť nestretávam. Konečne nachádzam prvú vyhliadku von z lesa. Pozerám sa smerom na Tri Koruny a rozkladám druhý tábor. Slnko začína poriadne pripekať, dnes hlásia na toto ročné obdobie extrémne teploty.   

Môj inštinkt drsného trampera ma nesklame a neďaleko nájdem ďalšiu vyhliadku, tentokrát s výhľadom na Tatry. Robím tretí tábor a zhadzujem vrstvy oblečenia. Teraz je už naozaj veľmi teplo. Hodnú chvíľu sa tu zdržím, sledujem hrebeň Tatier. Vidím odtiaľto Chodník korunami stromov v Bachledovej doline, i keď ho nájdem až s ďalekohľadom, ktorý vždy so sebou nosím a nikdy nepoužijem. 

 Zostupujem svahom a pri potoku stretávam asi 80 ročného kolegu, ktorý si to mieri hore. Zdravíme sa a ja si s obdivom hovorím, že by som v jeho veku chcel mať tiež ešte v sebe takú vitalitu. Je to zároveň jediný človek, ktorého dnes v prírode stretnem. Prekračujem asfaltovú cestu, usudzujem, že smerujúcu do Zálesia a stúpam do ďalšieho svahu. V tomto kuse lesa už vonia mach a drevo, gýčovo sa tam všetko zelená, nie je možné, že je ešte február. Predstavujem si to tak, že práve na takýchto miestach géniov nášho veku napadajú tie veľkolepé myšlienky a vety typu, "niekedy je moc, ktorá vzíde z porážky silnejšia, než tá, ktorá pozná len víťazstvo" alebo "nie je vždy najkratšia cesta tou najjednoduchšou" alebo "si čarodejník Harry".

 Vychádzam na posledný kopec, presne oproti tomu, kde som po tretí krát táboril. Ten je celý pokrytý snehom, len veľký kameň pri strome vytŕča. Sadnem teda na neho a podomnou je vskutku obec Zálesie. Po dlhšej dobe cítim, že sa mi baterky naozaj dobíjajú. Napriek tomu, že energiu vlastne míňam. Krásny paradox.

Zvažujem, že to strihnem ešte cez les na Spišské Hanušovce, nakoniec ale vo chvíľke slabosti točím smer späť na Matiašovce. Nestratil som sa, našiel som výhľady, prešiel som vlastne čo som chcel prejsť. Spokojnosť. Zrak mi už odtiaľto ale padá na ďalšie miesto...

Výlet sa uskutočnil vo štvrtok 25. februára 2021.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Harabin prebral otcovu rétoriku, načas zrejme príde o talár

Súdna rada už dočasne odstavila zvolenského sudcu Miľana. Tiež nenosil rúško.

Komentár Zuzany Kepplovej

Sme takí odvážni ako naša politická reprezentácia (komentár)

Pomôžme Timrave napísať román.


Už ste čítali?